Italy

Sulfur waters: they contain sulfur in various combinations. They administered by drinking cure, balneotherapy, mud, inhalations, vaginal irrigations. They mainly treat otorhinolaryngological and dermatological diseases. The leading Italian spas with sulfurous waters are Terme di Saturnia, Terme di Sirmione, Terme di Montepulciano.

Sodium water or sodium chloride: mainly contain sodium chloride. In some, sodium sulfate and sodium bicarbonate, calcium and magnesium found. Are mainly administered by drink and indicated for the treatment of gastrointestinal and respiratory tract diseases. The spas with saltwater are for example Barano d'Ischia, Casamicciola, Forio d'Ischia, Ischia Porto, Lacco Ameno, Montecatini Terme.

Sulfate waters: these are waters rich in sulfur. They are administered primarily by drink, but also by mud and rectal irrigation, indicated for the treatment of diseases of the gastrointestinal, respiratory and renal systems. They are found, e.g., in the thermal centers of Barano d'Ischia, Bormio, Casamicciola, Casciana Terme, Chianciano Terme, Forio d'Ischia, Lacco Ameno, Montecatini Terme.

Bicarbonate waters: they originate from calcareous rocks and contain mainly bicarbonates. The majority are bicarbonate - calcic and usually used for hydrophilic therapy; the most concentrated also for balneotherapy, nasal showers, vaginal and rectal irrigations. They are used to fight diseases of the gastrointestinal tract, problems with diuresis, liver function. The centers with bicarbonate waters are for example Bormio, Casamicciola, Casciana Terme, Terme di Chianciano, Montecatini Terme, Terme di Montepulciano.

Radioactive waters: they contain a small amount of radon and can treat diseases of the nervous and osteoarticular system. They used for drinks, inhalations, vaginal irrigations, balneotherapy, and mud therapy. The spas based on radioactive waters are Abano Terme, Bormio, Casamicciola, Forio d'Ischia Ischia Porto, Lacco Ameno, Merano Thermal Baths, Montegrotto Terme, Sant'Angelo d'Ischia, Terme di Sirmione.

Arsenical-ferruginous waters: they present iron in great abundance and arsenic in traces. They administered by drink, balneotherapy, inhalations, irrigations, muds. Indications: iron deficiency anemia, lymphatic diathesis, convalescence, skin diseases, neuritis, thyroid disease. The centers with arsenical-ferruginous waters: Levico, Pré-Saint-Didier.

Salso-bromo-iodic and salso-iodic waters: they are strongly mineralized of marine origin. They contain sodium chloride and other minerals in different concentrations. They administered by balneotherapy, mud, inhalations, and irrigations. Excellent for treating respiratory, vascular, gynecological, otorhinolaryngological problems of the osteoarticular system. Enhance the immune system, the spas with these types of waters: Abano Terme, Montegrotto Terme, Ischia Porto, Sant'Angelo d'Ischia, Terme di Sirmione, Terme di Montepulciano, Salsomaggiore Terme.

As for thermal muds in Italy, they are the result of local clay maturation in special tanks with bromidic iodine saltwater. During this process, which lasts about 90 days, the chemical composition of the clay is modified, and many algae and micro-organisms developed which are responsible for the production of glycolipids with an anti-inflammatory and fungicide action, reinforced by the high temperature of the mud. Mud therapy is an unequaled natural treatment to bring benefits to the muscular apparatus (extra-articular rheumatism) and osteoarticular (osteoarthritis and other degenerative forms). The main centers that use thermal mud are Abano Terme, Montegrotto Terme, Terme di Sirmione, Terme di Ischia, Terme di Montecatini.

Taliansky polostrov a jeho ostrovy boli vždy dôležitou križovatkou prepravy tovaru a osôb vďaka svojmu miernemu podnebiu a prírodným zdrojom, strategickej polohe v Stredozemnom mori a tisícom kilometrov pobrežia, ktoré poskytovali bezpečné prístavy pre lode. Vzhľadom na geografickú konformáciu polostrova bol pred rímskou érou rozdelený medzi niekoľko malých kráľovstiev, vrátane kráľovstva Etruskov. Tí poznali liečivé účinky termálnych vôd na území dnešného Toskánska a Umbrie. Gréci sa pri hľadaní nových pozemkov úrodnej pôdy usadili v južnom Taliansku a na Sicílii. Na ostrove Ischia objavili blahodárne účinky miestnych prameňov av každom kúpeľnom stredisku postavili chrámy zasvätené božstvám. Skutočný zlom vo využívaní termálnych zdrojov však nastal s nástupom Rimanov k moci: rímski lekári ako Galén, Celsus a Plinius klasifikovali termálne vody podľa ich vlastností a liečebných účinkov. Boli vybudované početné verejné termálne kúpele na hygienické, rekreačné a liečebné účely. Pozostatky kúpeľov dnes nájdeme po celom území talianskeho štátu. v Terme di Caracalla v Ríme; v termálnych kúpeľoch v oblasti Eugánskych vrchov, na ostrove Ischia, v Sirmione Terme a na mnohých ďalších miestach.

S pádom Rímskej ríše a šírením kresťanstva, ktoré podnecovalo ľudí k úteku pred príležitosťami k hedonizmu, došlo k úpadku kúpeľov ako kultúrneho a spoločenského fenoménu a kúpeľníctvo sa v stredoveku obmedzilo iba na liečebné využitie. Existujú záznamy o obnove prameňov a rozvoji kúpeľov v Abano, Salsomaggiore a Montecatini. Okrem kúpeľov a pitných kúr sa začali používať inhalácie pár z prameňov a aplikácia bahna usadeného v blízkosti.

Väčšiu slávu dosiahnu termálne kúry v období renesancie, a to predovšetkým vďaka rozvoju tlače, ktorá umožnila rýchle šírenie hydrologických diel. Začali sa uznávať špecifickejšie účinky pre rôzne typy vôd a boli zavádzané špeciálne gynekologické kúry. V 15. storočí slávny lekár Ugolino Simoni da Montecatini založil modernú hydrológiu. Medzi osobnosťami, ktoré navštevovali kúpele, vynikal Michelangelo, ktorý sa v roku 1549 vydal do Fiuggi liečiť obličkové kamene.

V 18. storočí sa experimentálna metóda uplatnila aj v hydrológii a značný rozvoj chémie a fyziky umožnil dôkladnejšie štúdium rôznych vôd. Kúpele začali byť považované za skutočné liečebné strediská.

Od začiatku 20. storočia sa kúpeľné miesta zmenili z ozdravovní na strediská dovolenky a spoločenského života a stali sa turistickým produktom, uznávaným ako letoviská a kúpeľné mestá schopné prilákať zákazníkov zo vzdialených miest. Navštevovali ich příslušníci vyššej spoločnosti a aristokracie, a preto sa moderné termálne kúpeľníctvo definuje ako elitný termalizmus. To malo značný vplyv aj na architektúru stredísk: luxusný a fascinujúci secesný štýl bolo možné obdivovať v kúpeľoch, verejných budovách, rekreačných zariadeniach na vysokej úrovni, parkoch a záhradách. V tomto období, ktoré sa datuje od roku 1890 do roku 1930, bol termalizmus „rekreačného“ typu, pretože kúpeľom bola prisudzovaná predovšetkým funkcia odpočinku a zábavy, rovnako ako všeobecnejšie poňatie „byt v pohode“. V období fašizmu sa objavil tzv. sociálny termalizmus, kedy boli kúpele zahrnuté do zdravotnej politiky a bolo uznané liečebné využitie termálnych vôd na celoštátnej úrovni. To viedlo za druhej svetovej vojne k asistovanému termalizmu s rozšírením terapií za nízke náklady na celé obyvateľstvo (procedúry boli takmer výhradne hradené štátnym zdravotníctvom). Od osemdesiatych rokov 20. storočia prešla kúpeľná turistika evolúciou, od konceptu liečby, a teda "sociálneho" alebo "asistovaného" termalizmu, do konceptu kúpeľov, chápaného predovšetkým ako zdravotná turistika, až po súčasnú wellness turistiku, chápanú ako skutočný holistický jedinca.

V súčasnosti je termálna prax spojená s ekologickou výchovou a zhodnocovaním miestnej a stredomorskej kultúry. Trend smeruje k tomu, čo je v literatúre definované ako celková kvalita života.